„Cheeeeeeeeeeeer!! Vstávaj!“ kričala som na celý dom. Vbehla
som jej do izby. Vyvaľovala na mňa oči a otvárala ústa ako ryba na suchu.
„Ty už ma máš rada?“
„Čo? Jáj jasné. Mám, to som len zo zúrivosti vykríkla.“
Vyplazila som na ňu jazyk.
„Už by som a zabudla, aký sú ľudia divný.“ Povedala
s divným výrazom v tvári a ja som sa začala smiať.
„Vieš čo sa včera stalo?“
„No čo?“
„Keď si odo mňa odradila toho....no, ja už ani neviem, ako sa
volal. Tak som išla do školy naspäť, lebo keby som šla domov, tak by sa ma oco
vypytoval hovadiny...a tam ešte boli taký traja chalani...hmm. dvaja
z nich boli dvojičky a ten tretí bol nejaký ich kamarát, alebo čo, no
to je proste jedno. Ale jeden z tých dvojičiek bol...úžasný. Zistila som,
ako sa volá! Volá sa Marcel a jeho dvojča sa volá Harry...hmmm, Marcel, je
krásne meno. Ale toho tretieho meno som nezistila... hmm..., ale hodili by ste
sa spolu.“ Ani nadychovať som sa pomaly nestíhala, ako som hovorila. Ona len
vyvaľovala oči a chcela niečo povedať, len som ju nenechala.
„Poď vstaň! Nech už sme čo najskôr v škole.“ Chytila som
ju za ruky a vytiahla som ju z postele.
„Namaľuj sa! Možno toho chalana zbalíš.“ Žmurkla som na ňu
a utekala som naspäť do mojej izby. Obliekla som si svoje najobľúbenejšie
ružové rifle, ktoré mi prinášajú šťastie a voľný sveter. Aj ten mi prináša
šťastie. Pre istotu. Zišla som dolu, ale hneď som sa vrátila hore, pretože som
si zabudla tašku. Akurát som stihla Cher, ako vychádzala z jej izby. Zišli
sme schody a išli do školy pešo. Lebo oco už nebol doma. Len tak tak sme
to stihli. Sadli sme si vedľa seba do poslednej lavice. Celú hodinu sme sa
rozprávali a nevnímali, čo si tam učiteľ kecá. Po hodine sme sa vybrali ku
svojím skrinkám vymeniť si veci.
„Ááá, Cher, pozri sa! to sú oni. Hmmm...ja som ti vravela, že
sa ti bude páčiť.“
„Ja viem, ako sa volá.“
„Heej? Ako?“ vyzvedala som.
„Volá sa Zayn.“
„A z lade to vieš? Hmm?“
„Sme starí kamoši. Hej, Zaayn!“ zakričala a zamávala naňho.
Otočil sa a aj na tú diaľku som videla, ako sa mu zablyslo v očiach.
Zvláštne. On aj tie dvojičky prišli k nám.
„Ahoj Cher. Zase iný účes?“ uchechtol sa.
„Tak dlho sme sa nevideli.“
„Snáď tisíc rokov.“ Prižmúril oči.
„Ahojte, ja som Arianna.“ Vybehlo zo mňa. Bože, to je trápne.
Najradšej by som sa teraz prepadla pod zem.
„Ahoj Arianna, ja som Zayn. Toto je Harry a tento nerd
je Marcel.“ Popredstavoval mi ich. Ako keby som to nevedela – pomyslela som si.
Akurát vtedy zazvonilo na ďalšiu hodinu.
„Cher, nejdeš?“ spýtala som sa, keď som si všimla, že sa ani
nepohla.
„Prídem za chvíľku, choď bezo mňa.“ Usmiala sa na mňa
a poslala ma do triedy. Len som prevrátila oči. Vošla som tesne pred
učiteľom a sadla som si. Vedľa mňa ostalo voľné miesto a keďže Cher
neprichádzala, vedľa mňa si sadol...ten...ako sa volá. Jáj, Harry.
„Čauko.“ Prihovoril sa mi.
„Ahoj.“ Zdvihla som jedno obočie.
„Ako sa máš?“
„O čo sa pokúšaš?“
„Nemôžem sa spýtať?“
„Eh, nie?“
„Ale noo.“ Položil mi ruku na koleno.
„Ak tú ruku okamžite nedáš dole, tak ti ju odtrhnem.“
Precedila som skrz zaťaté zuby. Zablýskal zubami a ruku posunul vyššie, no
zrazu ju hneď dal dolu. Obzrel sa a ja som bola hrozne zvedavá, prečo tak
rýchlo zmenil názor. Pozrela som, načo sa obzrel a uvidela som Marcela a
Zayna, ako po ňom hrozne zazerajú. Otočil sa naspäť a ja som sa naňho
vyškerila. Zavraždil ma pohľadom a pozrel sa dopredu. Pozrela som von
oknom. Potom som sa rýchlo otočila naspäť na Zayna, lebo som si niečo
uvedomila. Vedľa neho sedela Cher! Tá potvora, veď toto si vypije! Kvôli nej,
teraz sedím vedľa tohto...debila.
Konečne! KONEČNE!! Zvoní! Brutálne rýchlo som vstala zo
stoličky, že sa skoro prevrátila, ale Harry ju zachytil. Vyšla som
z triedy ešte rýchlejšie, než učiteľ.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára